Európsky súdny dvor rozhodol v prípadoch osobitných daní vyberaných v Maďarsku

Európsky súdny dvor (ESD) vydal 3.marca 2020 rozsudky v troch prípadoch C-482/18 Google Ireland, C-323/18 Tesco-Global Áruházak a C-75/18 Vodafone Magyarország, všetky vo veciach maďarského práva.

Prvý prípad (C-482/18 Google Ireland) sa zaoberal maďarskou daňou z reklamy. Spoločnosti, ktoré podliehali dani, boli povinné splniť si registračnú povinnosť. V prípade spoločností, ktoré už boli v Maďarsku registrované pre účely inej dane, bola táto povinnosť považovaná za splnenú. V prípade nesplnenia si registračnej povinnosti bol nastavený systém sankcií. Primárne bola vyrubená pokuta vo výške približne 30 000 eur, ktorá bola následne zvyšovaná na dennej báze až kým nedosiahla maximálnu sumu približne 3 000 000 eur.

Súdny dvor vo svojom rozsudku riešil otázku či povinnosť spoločností, ktoré poskytujú reklamné služby, registrovať sa pre daň predstavuje obmedzenie slobody poskytovania služieb. Súd dvor rozhodol, že registračná povinnosť, ktorá predstavuje administratívnu požiadavku, sama o sebe nepredstavuje prekážku slobodného poskytovania služieb. Súd ďalej poznamenal, že výnimka z registračnej povinnosti nepredstavuje prekážku v cezhraničnom poskytovaní reklamných služieb, ale naopak bráni spoločnostiam, ktoré už sú registrované pre daňové účely, aby boli vystavené ďalším administratívnym formalitám.

V súvislosti s uplatňovaným režimom pokút za nesplnenie registračnej povinnosti k maďarskej dani z reklamy ESD poznamenal, že systém daňových pokút je vo všeobecnosti v kompetencii jednotlivých členských štátov. Napriek tomu, že primárne podliehali pokutám maďarské aj zahraničné spoločnosti súd poznamenal, že maďarské spoločnosti by boli penalizované v súlade so všeobecnými ustanoveniami vnútroštátnej právnej úpravy, čo má za následok výrazne nižšie pokuty.

Súdny dvor rozhodol, že predmetná právna úprava, na základe ktorej sa poskytovateľom služieb usadeným v inom členskom štáte uloží za niekoľko dní séria pokút, ktorých výška sa exponenciálne zvyšuje, bez toho, aby príslušný orgán poskytol týmto poskytovateľom služieb dostatočný čas na to, aby si splnili svoje povinnosti, dal im príležitosť predložiť pripomienky a sám preskúmal závažnosť porušenia, je v rozpore so slobodou poskytovania služieb.

Druhý a tretí rozsudok (C-323/18 Tesco - Global Áruházak a C-75/18 Vodafone Magyarország) sa zaoberal špeciálnymi daňami, ktoré sa v Maďarsku uplatňujú z obratu použitím výrazne progresívnej sadzby a ich zlučiteľnosťou s právom Únie.

Špeciálna daň z vybraných sektorov, ako aj špeciálna daň z telekomunikácií je kalkulovaná z obratu použitím výrazne progresívnej sadzby. V praxi uplatnenie týchto špeciálnych daní vedie k tomu, že spoločnosti vlastnené spoločnosťami z iných členských štátov sú zdaňované vyššou sadzbou ako domáce maďarské spoločnosti.

Súdny dvor vo svojich rozsudkoch zdôrazňuje, že sloboda usadenia zakazuje priamu ako aj nepriamu diskrimináciu na základe sídla spoločnosti.

Súdny dvor preto skúmal, či použitie progresívnej sadzby dane na dosiahnutie rôznych úrovní zdanenia predstavuje priamu, alebo nepriamu diskrimináciu. Vo svojom rozsudku poznamenal, že daň, ktorá je predmetom sporu, nezakladá žiaden rozdiel medzi daňovníkmi na základe ich sídla, a preto nepredstavuje priamu formu diskriminácie.

ESD ďalej poznamenal, že uplatňovanie systému výrazne progresívnej dane z obratu je v kompetencii jednotlivých členských štátov, a že progresívne zdanenie môže byť založené na obrate, keďže výška obratu jednak predstavuje neutrálne rozlišovacie kritérium a jednak predstavuje relevantný ukazovateľ zdanenia podľa výkonnosti daňovníkov. Súd preto neidentifikoval ani nepriamu diskrimináciu a rozhodol, že princíp slobody usadenia nebráni členským štátom zaviesť progresívnu daň z obratu, ktorá v skutočnosti zaťažuje najmä podniky kontrolované z iných členských štátov.

Vo svojom rozsudku ESD tiež potvrdil, že zavedenie dane, ktorej základom je celkový obrat daňovníka a ktorá sa vyberá pravidelne, a nie v každom štádiu výrobného a distribučného procesu, pričom neexistuje právo na odpočet dane uhradenej v predchádzajúcom štádiu tohto procesu, nie je v rozpore so smernicou o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty.

Vyššie uvedené rozsudky výrazne znižujú šance, že by členské štáty spochybnili osobitné dane z obratu a preukázali ich nesúlad s právom EÚ.