Súdny dvor EÚ posudzoval primeranosť sankcie uloženej daňovým úradom

Situácia

Poľská spoločnosť Grupa Warzywna Sp. z o.o. nadobudla nehnuteľnosť, ktorá bola obývaná viac ako dva roky. Cena za predaj nehnuteľnosti bola dohodnutá v hrubej sume vrátane DPH. Predávajúci vystavil faktúru s DPH a uvedená spoločnosť túto sumu DPH zaplatila a uplatnila jej odpočítanie.

Daňový úrad považoval toto dodanie za oslobodené od DPH, keďže účastníci transakcie nepredložili vyhlásenie o tom, že sa rozhodli, že dodanie tejto nehnuteľnosti nebude oslobodené od dane. Následne spoločnosť vykonala opravu daňového priznania, v ktorom zohľadnila zistenia daňového úradu. V porovnaní s pôvodným daňovým priznaním uviedla sumu, ktorá predstavovala zníženie nadmerného odpočtu.

Daňový úrad uložil sankciu vo výške 20 % zo sumy, o ktorú bol znížený nadmerný odpočet.

Otázka primeranosti uloženej sankcie

Súdny dvor EÚ sa zaoberal primeranosťou uvedenej sankcie, ktorú daňový úrad uložil:

- zdaniteľnej osobe, ktorá transakciu oslobodenú od DPH chybne považovala za dodanie, na ktoré mala byť uplatnená DPH a ktorá si uplatnila odpočítanie neoprávnene fakturovanej DPH,

- bez ohľadu na povahu a závažnosť nezrovnalosti v daňovom priznaní – v situácii, kedy nič nenasvedčuje daňovému úniku a nedošlo ani ku kráteniu štátneho rozpočtu.

Argumenty Súdneho dvora EÚ

Členské štáty majú možnosť prijať opatrenia na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom – pri neexistencii ustanovení práva EÚ v tejto oblasti majú členské štáty právomoc určiť sankcie, ktoré považujú za primerané v prípade nedodržania podmienok stanovených právnymi predpismi EÚ na uplatnenie práva na odpočítanie DPH.

Takéto sankcie však nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov zabezpečenia riadneho výberu DPH a predchádzania podvodom. Na účely posúdenia otázky, či je sankcia v súlade so zásadou proporcionality, treba zohľadniť okrem iného povahu a závažnosť porušenia, ktoré sa má touto sankciou potrestať, ako aj spôsob určenia jej výšky.

Od sankcie sa v uvedenom prípade očakáva preventívny účinok. Daňové subjekty má motivovať, aby daňové priznania pripravili s náležitou starostlivosťou a uviedli v nich správne údaje a v prípade nezrovnalostí vykonali ich opravu tak, aby sa dosiahol cieľ, ktorým je zabezpečiť riadny výber DPH.

V súvislosti so sporným spôsobom určenia výšky sankcie však Súdny dvor EÚ podotkol, že ak je sankcia stanovená vo výške 20 % zo sumy, o ktorú bol nadhodnotený nárok neoprávnene uplatnený daňovým subjektom, nemôže byť (s určitými výnimkami) znížená v závislosti od konkrétnych okolností daného prípadu.

V uvedenom prípade výška sankcie nezohľadňuje skutočnosť, že vzniknutá nezrovnalosť vyplynula z nesprávneho DPH posúdenia transakcie zo strany jej účastníkov, ktorí sa nesprávne domnievali, že na dodanie dotknutej nehnuteľnosti sa má uplatniť DPH. Pri uložení sankcie sa nerozlišuje, či k nezrovnalosti došlo z dôvodu chyby, kedy nič nenasvedčuje daňovému úniku a ani nedošlo ku kráteniu štátneho rozpočtu, alebo v situácii, kedy neexistovali takéto osobitné okolnosti hodné ich zohľadnenia. Tento spôsob určenia sankcie teda neumožnil daňovému úradu prispôsobiť výšku sankcie konkrétnym okolnostiam daného prípadu.

Z toho vyplýva, že spôsob určenia uvedenej sankcie, uplatňovaný automaticky, neumožňuje daňovému úradu individualizovať uloženú sankciu s cieľom zabezpečiť, aby táto sankcia nešla nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov spočívajúcich v zabezpečení riadneho výberu dane a predchádzaní daňovým podvodom.

Podľa Súdneho dvora EÚ nie je v súlade s právnymi predpismi EÚ sankcia uložená zdaniteľnej osobe, ktorá transakciu oslobodenú od DPH chybne považovala za dodanie, na ktoré mala byť uplatnená DPH, vo výške 20 % zo sumy, o ktorú bol nadhodnotený nárok neoprávnene uplatnený touto zdaniteľnou osobou, v rozsahu, v akom sa táto sankcia uplatní bez rozdielu:

(i) v situácii, kedy nezrovnalosť vyplýva z nesprávneho posúdenia transakcie zo strany účastníkov transakcie, pokiaľ ide o jej zdaniteľnú povahu, pričom nič nenasvedčuje daňovému úniku a nedošlo ani ku kráteniu štátneho rozpočtu, ako aj

(ii) v situácii, v ktorej neexistujú takéto osobitné okolnosti.